Starousadlíčka Jarmila Kulangová : V našej bytovke mali vojaci v každom okne guľomet

Jej predkovia sú spojení s Vysokými Tatra- mi už od 19. storočia a jej rodina v nich žije dodnes. Jarmila Kulangová vyrastala vo Vyšných Hágoch a ako dospelá sa presunula do Tatranskej Lomnice, kde s manželom vlastnia a prevádzkujú penzión Slalom.

Do akej miery ste spojená s Vysokými Tatrami? Narodili ste sa tu alebo ste sa prisťahovali?

Pochádzam odtiaľto. Narodila som sa v Spišskej Sobote a vyrástla som vo Vyšných Hágoch. Naša rodina je spojená s Vysokými Tatrami už päť generácií. Ako prvá sa sem dostala moja babička, ktorá sa narodila v roku 1888. Po nej prišla na svet moja mamka, po nej ja a po mne ďalšie dve generácie. Babička mala celkom iný život, veď už ako 16-ročná slúžila v miestnych vilkách.

Rozprávali ste sa s ňou o tom niekedy?

Vtedy ešte nie, lebo som mala málo rokov a nezaujímalo ma to. Keď mi o tom rozprávala ona sama, pripadalo mi to ako pred tisíc rokmi.

S rodičmi ste sa o ich životoch už dokázali rozprávať?

Áno, obaja boli zamestnaní vo Vyšných Hágoch. Za slobodna však pracovali každý niekde inde a v celkom iných oblastiach, ako sa pracuje dnes.

Ich povolania teda zanikli?

Ako ktoré. Mamka vedela po nemecky, maďarsky a slovensky, čiže mala všade otvorené dvere. Veľké spomienky mala napríklad na ústav v Tatranskej Polianke, v ktorom upratovala. Jedného dňa tam našla pod kobercom zlatú retiazku, tak ju vrátila majiteľke. Potom zas našla v posteli zlatú náušnicu a vrátila aj tú. Podobne sa to dialo so šperkami aj naďalej a keď ich zakaždým vrátila, majiteľka ju objala a povedala jej, že ju skúšala, či jej môže dôverovať. Následne jej odovzdala kľúče od celého objektu a od toho momentu v ňom bola šéfkou alebo gazdinou, ako sa to vtedy nazývalo.

Ako to bolo s ostatnými slúžkami? Vo vilách aj žili alebo tam prichádzali na osem hodín denne, päť dní v týždni?

Žili tam, ale mali aj voľno. Chodili aj do kina či na zábavu, ale vždy sa museli vypýtať. Až keď im pani povedala, či pre nich má alebo nemá robotu, až potom mohli ísť.

Aké povolania boli bežné, keď pracovali vaši rodičia?

edine pomocné sily. Ženy pracovali v kuchyni a chlapi zas robili vonkajšie práce, údržbárov alebo niečo, kde bolo treba manuálne pracovať. Napríklad môj dedko robil v Tatranskej Lomnici záhradníka, strihal kríky a udržiaval park.

Keď chcel mať Tatranec inú ako manuálnu prácu, mal nejakú možnosť?

Postupne to prišlo. Od 50-tych rokov už boli všetky dnešné povolania a začalo sa pracovať aj v kanceláriách. V ústave vo Vyšných Hágoch boli stovky pracovných miest, nabehlo sa na osemhodinovú pracovnú dobu a každý bol riadne zamestnaný.

Kde pracoval váš ocino?

Najskôr mal predovšetkým sezónne roboty. Pracoval v lete a cez Vianoce a zvyšok roka nemal čo robiť. Potom sa však začal stavať ústav vo Vyšných Hágoch, o čom sa hovorilo, že kto tam bude pracovať, dostane celoročné zamestnanie aj bývanie. Išiel sa tam opýtať, vďaka čomu ako 24-ročný dostal ubytovanie aj zamestnanie na celý rok. Bolo to pre neho úžasné, pretože dovtedy robil dva až tri mesiace v lete a rovnako dlho v zime a polroka sa len pretĺkal bez zamestnania. V Hágoch pracoval od roku 1938 do roku 1974, kedy odišiel do dôchodku. Prežili sme tam celý život.

Pracovala tam aj mamina?

Áno. Mala na starosti 60 dievčat, ktoré tam pracovali a rozdeľovala ich na rôzne úseky. Zo začiatku chodila na Hágy pešo a vždy mala vo vrecku suchý chlieb, lebo ju cestou čakali dve jelenice. Zakaždým im z neho dala. Jedného dňa takto kráčala z Tatranskej Polianky na Vyšné Hágy, keď na ňu zakričali vojaci, aby rýchlo utekala preč, lebo je to tam podmínované. Mali tadiaľ prechádzať Nemci, tak len čo sa stihla skryť, most vyletel do vzduchu. Nemcov čakali zospodu od Tatranskej Polianky, no oni prišli zvrchu od Štrbského Plesa. V našej bytovke bol vtedy v každom okne guľomet a vojaci tam striehli na Nemcov.

Nachádzali sa tam vojaci počas celého dňa?

Áno, oni tam aj spali a jedli a okrem toho sa aj ošetrovali. Boli tam počas celého obdobia ako front prechádzal cez Vysoké Tatry.

Zmenil sa vašim rodičom nejako život, keď začali pracovať vo Vyšných Hágoch?

Určite áno. Bolo tam o nich a neskôr aj o nás krásne postarané. Vo Vyšných Hágoch bol najväčší ústav v strednej Európe, ktorý bol na vysokej úrovni a pracovali v ňom všetky lekárske špičky. Preto sa rýchlo stalo, že Vyšné Hágy stúpli vysoko na cene.

Aké ste tam mali detstvo?

To najkrajšie, aké som mohla mať. V Hágoch som vyrastala od roku 1951 do roku 1974. Keď som niekomu povedala, odkiaľ pochádzam, všetci mi to závideli. Celé Hágy boli totiž považované za smotánku a vyššiu spoločnosť. Vtedy som to brala ako samozrejmosť a nerozumela som tomu, ale až teraz si uvedomujem, že sme niečo znamenali.

Dokonca sme bývali vo vrchnej časti Hágov, kde boli tí majetnejší. Náš areál bol oplotený a bývali tam také osobnosti ako riaditeľ ústavu, primári či správca. Mali sme všetko od preliezok až po kvalitné jedlo pripravované pre pacientov. Pravidelne sa tam konali kultúrne podujatia, prichádzali divadlá, vystupovali kapely, robili sa vatry, sprievody, majáles, volejbalový turnaj a každý deň bolo aj kino.

Bolo to niečo prekrásne. Mamina mi hovorila, že ani nevie, že bola vojna, že oni ju prežili dobre a ani nehladovali. Dokonca sme mali v Hágoch aj materskú školu, čo vtedy v roku 1954 nebolo široko-ďaleko.

Spomínala vám mamka aj svoje detstvo?

Áno, veľakrát. Hovorila, že to bolo niečo nádherné. V zimnom období jazdili kone so saňami, v ktorých boli ľudia zabalení v dekách, ťahali ich na Štrbské pleso a počas toho sa ozývali zvončeky zavesené na saniach.

Ako veľmi bežné boli sane s koňmi?

Hostia sa takto vozili do Tatranskej Lomnice, k Štrbskému plesu a podobne. Bola to taká atrakcia. Nebolo to bežné, bolo to možno niečo také ako dnes taxík.

Bolo už vtedy Štrbské pleso vyhľadávané ako turistická lokalita?

Áno, bolo. Chodilo tam veľa turistov a aj ja ako malé dievčatko som sa tam chodila v rámci nedeľnej prechádzky s rodičmi člnkovať.

Aké bolo Štrbské Pleso pred Majstro- vstvami sveta v severskom lyžovaní v roku 1970? Vďaka nim vyrástlo viacero hotelov vrátane Panorámy či FISu, vzni- kol lyžiarsky areál, skokanské mostíky aj bežecký štadión. Čo bolo Štrbské Pleso, než doň prišli reprezentanti z 25 krajín sveta a otvárací ceremoniál navštívilo 80-tisíc ľudí?

Štrbské Pleso bolo dovtedy omnoho krajšie. Všade boli len staré domčeky, z ktorých sa neskôr mnoho zbúralo a električka chodila až hore k jazeru. Bola tam aj veľká staničná jedáleň s krčmou Končistá, v ktorej sa kúrilo v piecke a ľudia sa tam zohrievali, keď čakali na električku.

Mysleli ste na tieto zážitky či prácu starej mamy ako slúžky pri výbere strednej školy?

To neviem, ale išla som študovať na hotelovú akadémiu. Odvtedy celý život pracujem v oblasti hotelierstva. V rámci školy som napríklad brigádo- vala v Interhoteli na Štrbskom Plese, kam chodili všetci novinári, filmári či redaktori, keďže sme boli jediná reštaurácia. Bolo to vedľa dnešného hotela Kempinski a vďaka tomu som mala strašne veľa známostí a kadekto za mnou chodil.

Ako si na tú dobu spomínate?

Len v tom najlepšom. Nikto vtedy nebol namyslený, že ja som doktor, ja som inžinier, ako sú namyslení teraz, keď niekto povie, že je inžinier. No však dobre, že si inžinier, ale čo máš v hlave? Ľudia vtedy nerobili rozdiely ani na zábave, že ty si upratovačka, tak ja sa s tebou nebudem rozprávať, lebo ja som doktor. Chlapi vytancovali všetky ženy. Či to bol riaditeľ, správca, primár či niekto iný, celé to bolo také srdečné. Tatry vtedy mali svoju melanchóliu, teraz sú už viac o biznise. Ja sa túto melanchóliu snažím zachovať v našom pen- zióne a teším sa, keď môžem s hosťami spomínať na staré Tatry, aj keď nie vždy je na to čas.

Aký bol vtedy pomer domácich a turistov?

Nebolo veľa turistov, ale cez leto chodili hlavne Česi. V 70-tych rokoch začali prichádzať aj východní Nemci a okrem nich boli v Tatrách ešte Poliaci. Vtedy už boli veľmi silné sezóny a začalo sa to rozbiehať.