Ivan Bohuš ml.: Nekúpil som si auto, aby som mohol vydať knihu o Tatrách

Vyrastal v rodine, ktorá sa profesionálne i záujmovo zameriavala na Vysoké Tatry. Prostredníctvom svojich rodičov sa už ako dieťa mal možnosť stretávať s významnými bádateľmi Tatier a robí tak dodnes. Spolu s otcom vydali takmer 30 kníh o Vysokých Tatrách a Ivan Bohuš ml. v tom naďalej pokračuje.

Odmalička žije v Tatranskej Lomnici a viac ako 30 rokov pracuje ako pozorovateľ na Meteorologickom observatóriu Ústavu vied o Zemi SAV na Skalnatom plese. Keď o Tatrách nepíše, tak v nich chodí liezť. Kam teda ísť, ak chcete vidieť nedotknuté Tatry?

„Pôvodné Tatry neexistujú a môžeme si ich už len domýšľať,“ zamýšľa sa Ivan Bohuš ml.

Zdroj: Ivan Bohuš ml.

O Tatrách ste vydali množstvo kníh a ako prvý o nich začal písať už váš otec. Bolo to ako v prípade obuvníkov, zubárov či výrobcov vína a bolo vopred jasné, že budete pokračovať v jeho šľapajach?

Určite nie. Odmalička som vnímal otcovu prácu, ale ja som mal svoje záujmy. Bol to skutočne veľký pracant a kanceláriu mal nad naším bytom v bývalej vile Szécsény. Bol riaditeľom Múzea Tatranského národného parku a v roku 1968 sa stal historikom na výskumnej stanici TANAPu. Jeho pracovnou náplňou boli najmä dejiny lesníctva a majetkové vzťahy na území Vysokých Tatier. Popri tom sa venoval dejinám cestovného ruchu a sledoval aj osudy osobností a názvoslovie štítov Vysokých Tatier. Za jednu z jeho najväčších prác považujem anotovanú bibliografiu tatranskej literatúry od najstarších čias do roku 1964. Vedel po latinsky, maďarsky, nemecky a poľsky. Veľkou prácou bolo aj názvoslovie, keďže názvy geografických objektov sa veľmi dynamicky menili a on to všetko zachytil.

Takže väčšina súčasných názvov štítov nie je ich prvým názvom? Ako sa napríklad v minulosti volal Gerlachovský štít?

V mnohých prípadoch sme sa vrátili k pôvodným názvom. Gerlachovský štít dlhú dobu vôbec nebol zaujímavý. Prvýkrát sa spomína v donáciách Béla IV. a Ondreja II., keď vznikali chotáre obcí Batizovce a Gerlachov. Gerlachovský štít bol označovaný ako Kotlový štít, Katlanspitze alebo Katlan-csúcs. Z turistického hľadiska dlho nebol vyhľadávaný.

Nepritiahlo turistov ani to, že bol najvyšší? Alebo sa to o ňom nevedelo?

To sa o ňom dlho nevedelo. Najskôr sa za najvyšší považoval Lomnický štít, Kriváň alebo Ľadový štít. O „Gerlachu“ to zistil Ľudovít Greiner z Jelšavy až koncom 19. storočia, keď urobil trigonometrické merania. Zrazu si to všimli aj politici, a tak ho v roku 1896 premenovali na Štít Františka Jozefa, Ferencz József-csúcs. V roku 1919 to však už nebola pravda a bola snaha premenovať ho na Legionársky štít. Po druhej svetovej vojne sa z neho na desať rokov stal Stalinov štít, až sa od roku 1959 definitívne premenoval späť na Gerlachovský štít.

Nemali ste v detstve pocit, že vám otcovo písanie o Tatrách kradne jeho samotného, keď trávil veľa času v kancelárii?

Nie, vnímal som, že to tak má byť, bola to prirodzená súčasť. Pôvodne som nechcel pokračovať v jeho šľapajach, ale pamätám si, že v 80-tych rokoch som bol liezť na Malý Kežmarský štít a keď som sa vracal z túry okolo Šalviovho prameňa, všimol som si, že okolo cesty rastie veľa rýdzikov. Začal som tam blúdiť a dostal som sa ďalej do lesa, kde som objavil základy veľkého domu. Keď som sa na to pýtal otca, povedal mi, že tam kedysi bol Palenčárov dom a penzión, ktorý vyhorel v 40-tych rokoch. Vtedy u mňa nastal zlom a začal som sa viac zaujímať o históriu Vysokých Tatier.

Začali ste pripúšťať, že raz napíšete knihu aj vy?

Dalo by sa povedať. Dostal som sa k tomu však veľmi nenápadne. Keďže som veľa fotil, otec sa ma často pýtal, či nemám nejakú fotografiu vybraných oblastí. Motivovalo ma to, aby som sa začal venovať horám viac. Po revolúcii som si založil živnosť a predpokladal som, že budem robiť výškové práce. To sa veľmi nepodarilo, tak som začal vydávať pohľadnice. V 90-tych rokoch to bol veľký boom a vydávalo sa ich veľmi veľa. Potom prišli mobilné telefóny, esemesky, a e-maily a o pohľadnice prestal byť záujem.

Existuje pohľadnicová fotografia? Musíte o nej uvažovať už pri zachytávaní záberu?

Pôvodne som si myslel, že nie, ale trh mi to vysvetlil veľmi rýchlo. Prvé dve pohľadnice boli skôr pocitové zábery Tatier, na čo mi predajcovia povedali, čo by chceli mať znázornené a čo nie. Vyhrávali hotely, chaty a penzióny.

Ktoré zábery máte zobrazené najviackrát?

V apríli som vydal 640. druh pohľadnice a spomedzi štítov sa najčastejšie objavuje Lomnický. Pri chatách sú všetky približne rovnako a z osád je najviac Smokovec, Štrbské Pleso a Tatranská Lomnica.

Odkiaľ sú najlepšie zábery štítov? Dokážete ich spraviť z chodníka alebo musíte z neho zísť?

Rôzne. Chodníky sú niekedy vhodnejšie ako exponované miesta. Mám však rád pohľady, ktoré nie sú opozerané. Pohľadnice vydávame dodnes, ale časom sme z nich plynulo prešli ku knihám. Prvú knihu som sa odhodlal vydať v roku 2003. Išlo o otcovu knihu, ale trvalo mi to dosť dlho. Nevedel som, ako robiť grafiku ani prípravu do tlače. Najväčší problém sme mali zafinancovať tlač a grafiku.

Zdroj: Vladimír Citriak

Ako sa vtedy zháňali peniaze? Teraz stačí spraviť verejnú zbierku, ale vtedy to asi nebolo možné.

Mali sme našetrené na auto a zaplatili sme to z toho. Nechali sme si radšej starú Škodu 105 a vydali otcovi knihu. Doteraz vydávame knihy prevažne zo svojich úspor. Dotácia sa objaví len veľmi ojedinele. Venujeme sa tomu celá rodina. Ja mám na starosti prípravu a manželka s dcérou majú za úlohu rozmiestniť to na trhu.

Koľko rokov prešlo, kým ste vydali prvú vlastnú knihu?

Vydal som ju v roku 2007 a volala sa Tatranské chaty, majáky v mori skál a snehu.

Ako dlho ste na nej pracovali?

To je veľmi náročné povedať, pretože ono sa to vždy začne tak latentne a dlho neviem, že z toho vznikne kniha. Zbieram si rôzne výstrižky a fotografie a až postupne sa ukáže, čo z toho bude. Avšak keď už sa rozhodnem pre nejakú tému, trvá mi to približne rok.

Nemali ste v úvode rešpekt pred tým, či dokážete pokračovať v otcovej práci dostatočne kvalitne?

Určite nikdy neprekročím jeho tieň ani sa o to nesnažím. Dodnes ho vo svojich knihách uvádzam ako spoluautora, pretože veľa čerpám z jeho materiálov, z ktorých si vytvoril bohatý archív.

Odkiaľ získavate informácie pre písanie kníh?

Mám veľkú knižnicu, ktorá obsahuje množstvo prác a niekedy si pomôžem štátnym archívom alebo archívom Výskumnej stanice a múzea TANAPu.

Nemáte problém vyhlásiť knihu za hotovú a povedať si, že už do nej netreba doplniť žiadnu informáciu?

Keď sme s otcom písali o Štefanovi Zamkovskom, nebolo nám celkom jasné, ako to bolo s vyvlastnením jeho chaty. Strávil som niekoľko dní v spišsko-sobotskej pobočke Štátneho archívu v Levoči len preto, aby sme tam mohli doplniť jednu vetu. Žiadna z našich publikácií si však nemôže nárokovať na úplnosť. Nie všetky skutočnosti sa podarí zistiť a niektoré informácie neuvádzame, pretože by pre väčšinu čitateľov nemuseli byť zaujímavé.

O akých témach píšete najradšej?

Osudy ľudí vo vysokohorskom prostredí. Horskí vodcovia, turisti, funkcionári, chatári a podobne. Mám rád najmä tie pozitívne príbehy. Veľmi zaujímavé sú napríklad osudy doktora Téryho.

Máte aj svoju vysnívanú tému, ktorú by ste chceli spracovať?

Raz by som veľmi chcel vydať veľký fotoalbum, ktorý by obsahoval náladové fotografie. Neviem však, či sa to podarí umiestniť na súčasnom knižnom trhu.

Spolu s otcom ste vydali už desiatky kníh. Je o Tatrách stále čo písať?

Vyšlo nám do 30 kníh a stále je o čom.

Máte už aj vy svojho nástupcu, aby o Tatrách písala aj tretia generácia Bohušovcov?

To neviem, ale dcéra je redaktorka Tatranského dvojtýždenníka. Možno ona.

Tým, že máte dostatočne pochodené Tatry a veľa sa zaujímate o ich históriu, vedeli by ste povedať, či sa dnes dajú ešte niekde zažiť pôvodné Tatry?

Pôvodné Tatry už podľa mňa neexistujú. Aj deklarovaná Tichá a Kôprová dolina bola umelo vysádzaná v 50-tych rokoch. Predtým to boli doliny veľmi postihnuté pastierstvom. Pôvodné Tatry a atmosféru, aká vládla v kúpeľných osadách a v chatách, si teda už len môžeme domýšľať.