Peter Riava: Tatranská Lomnica bola jediným miestom, kde sme chceli žiť

Neprišiel som žiť do Tatier preto, aby som sa im otočil chrbtom, ale postavil čelom, hovorí Peter Riava, riaditeľ slovenskej pobočky vydavateľstva Universal Music. Myslí tým svoj životný postoj i výhľad z obývačky. Odkedy sa s rodinou presťahoval do Tatranskej Lomnice, žije výrazne pokojnejší život a autom najazdí o polovicu menej kilometrov ako kedysi. Nielen vďaka tomu, že dokáže pracovať na diaľku, ale aj preto, že stretnutia chodia za ním a nie on za nimi.

Zdroj: Vladimír Citriak

„Množstvo slovenských hudobníkov presne vie, kde bývam, lebo sem chodia veľmi radi,“ usmieva sa riaditeľ najväčšej hudobnej firmy na Slovensku.

Váš Instagram hovorí jasnou rečou, že buď trávite veľa času vo Vysokých Tatrách, alebo tu aj žijete. Ktoré z toho je pravda?

Oboje. Presťahovali sme sa sem v roku 2018. Deti tu nastúpili do školy a po 30 rokoch v Bratislave sme sem prišli natrvalo. Zo začiatku som trávil zhruba tri až štyri dni v týždni na cestách, ale postupne sa to zmenilo.

Kedy najviac? Počas pandémie koronavírusu?

Jednoznačne. Vtedy som odtiaľto odchádzal tak raz za tri mesiace kvôli nejakému stretnutiu v Bratislave. Inak som bol počas celej doby v Tatrách.

Rozmýšľali ste nad presťahovaním sa už dlhšie?

V podstate som si tým naplnil sen z detstva. Už ako chlapec som s rodičmi trávil veľa času v Tatrách a chodil som na túry s otcom. Vzniklo z toho veľmi silné puto k Tatrám a neustále ma to sem ťahalo. Prvá úvaha prišla v čase, keď som mal zhruba 21 rokov. Avšak tým, že pracujem v oblasti hudby a veľa cestujem po Slovensku, tak to z Tatier bolo dlho nerealizovateľné. Neskôr sa to však zmenilo, kúpili sme si tu byt a chodili sem na víkendy. Po chvíli sme si kúpili aj pozemok, do dvoch rokov na ňom postavili dom a presťahovali sa.

Boli v hre aj iné regióny ako napríklad Myjava či Tokaj, alebo Tatry boli jediná a jasná voľba?

Vôbec. Tatry sú moja absolútna srdcovka a mám tu rád každý centimeter. Som človek emócií a je to pre mňa absolútne magické miesto. Cítim k nim pozitívnu aj ľahko negatívnu emóciu v zmysle, že sú to veľhory a nesú si v sebe určitú majestátnosť a silnú energiu, na ktorú si človek musí dávať pozor.

Tak je to správne. Predsalen sú väčšie ako človek a treba k tomu pristupovať s rešpektom.

Presne tak. Mám prejazdené celé Slovensko, keďže som karavanista a motorkár, a poznám veľa krásnych miest, ale Tatry boli pre mňa jedinou možnosťou na bývanie. Dokonca sme vedeli, že jediným miestom, kde chceme žiť, je Tatranská Lomnica. Chceli sme mať dostupnú občiansku vybavenosť a nechceli dochádzať do obchodu autom. Presuny autom sme minimalizovali, keďže sme sem prišli preto, aby sme sa viac hýbali a žili viac v kontakte s prírodou.

Pri hľadaní si prostredia či nehnuteľnosti ste teda zrejme mali pomerne konkrétne kritériá.

Jednoznačne som vedel, že chcem ísť do Lomnice. Tatry ma zaujímajú aj z hľadiska histórie a toho, ako tu kedysi prebiehal život a ako tu žili ľudia. Historicky tu vždy prevládal boj medzi Tatranskou Lomnicou a Starým Smokovcom o tom, čo je väčšie centrum. Behám po okolitých lesoch, veľa turistikujem a skialpujem. Poznám teda aj okolité obce, ale toto miesto je pre mňa to najlepšie, čo som si mohol vybrať, a to aj v porovnaní s tým, kde som býval doteraz.

Pri spoznávaní histórie sa rozprávate s miestnymi a čítate literatúru, alebo odkiaľ sa o nej dozvedáte?

Veľa čítam na internete. Nemám na mysli diskusie, ale historické články. Inšpiráciou mi je aj môj otec, ktorý je enormne sčítaný a história je jeho veľké hobby. Okrem toho sa rozprávam s ľuďmi. Zaujíma ma toho mnoho. Napríklad riešim aj výstavbu, ktorá tu prebieha a snažím sa na to pozerať rôznou optikou. Keď sa tu stavia niečo nové, dvihne to vlnu odporu. Postupne som sa však dozvedel, že to nie je len fenomén dnešnej doby, bolo to tu vždy. Keď sa renovoval Hotel Lomnica, veľa sa riešilo, či sa k nemu hodí tá nová časť. Potom sa mi stalo, že som pred Hotelom Lomnica stretol dve mladé dievčatá, ktoré sa rozprávali o hoteli slovami, že to staré sa mi nepáči, ale to nové áno. Ja som zas mal opačný názor. Keď sa nad tým človek trochu širšie zamyslí, tak Tatry môžu ísť dopredu aj vďaka výstavbe a vďaka tomu, že sem budú chodiť ďalšie a ďalšie generácie. Dokonca som počul o listinných záznamoch, ktoré hovoria o tom, že keď sa v roku 1894 staval Hotel Lomnica, ľudia protestovali, že nemecká architektúra nepatrí do Tatier. Ono sa to stále opakuje a keď sa pozrieme do minulosti, vyjde z toho, že súčasný development budú posudzovať až ďalšie generácie. Každá stavba má odrážať dobu, v ktorej bola postavená, čiže robiť imitácie je nezmysel, keďže toto nie je Las Vegas.

Ale nejaká diskusia by mala prebiehať a niekto by to mal hodnotiť, nie?

To určite. Kempinski dokonca projektovali svetoznámi architekti a veľmi dlho som si na to zvykal. Nejdem to však obhajovať ani haniť. V horskom prostredí však takéto veci vynikajú viac a prebieha okolo nich viac debát ako niekde v Bratislave. Čo ma na Tatrách však mrzí, že v nich pracuje veľmi málo Tatrancov a viac tu pracujú ľudia z iných okresov.

Kto je podľa vás Tatranec?

To je pekná otázka. Tatranec je podľa mňa každý, kto Tatry miluje. Byť Tatrancom nie je o tom, čo mám napísané v občianskom preukaze. Keby som mal rozdeliť pôvodných obyvateľov Lomnice na dve skupiny, tak jedna je tu preto, lebo miluje šport, chodí do hôr a využíva výhody tohto prostredia, ale je veľká skupina Tatrancov, ktorá do hôr vôbec nechodí. Žijú doslova v podhorí, ale pohybujú sa od Lomnice smerom na juh.

Dá sa na Tatry zvyknúť? Po presťahovaní sa na nové miesto človek veľa objavuje, ale časom už behá len po vychodených cestách, strieda zostavu domov, práca, potraviny, krčma, domov, práca, potraviny, krčma a občas nejaké športovisko.

Zvyknúť sa dá na všetko. Na prostredí, v ktorom chce človek žiť, musí sám aktívne pracovať. Mal by sa tam socializovať a vytvoriť si nejaké zázemie. Inak zostane sám ako kôl v plote. V Tatrách sa dá tiež skĺznuť k tomu, že budete chodiť len po svojich chodníčkoch, ale kto má rád prírodu, má nesmierne veľa možností a môže si vybrať. Navyše ani opakovaná cesta po tom istom chodníku tu vôbec nemusí byť nudou. Na druhej strane to v sebe nesie aj určité mínusy, že ten, kto chce žiť anonymne, asi pôjde bývať niekam, kde zažije výrazne viac anonymity. Ja rád spoznávam nových ľudí a vo finále život sám ukáže, s kým sa človek zblíži viac a s kým menej. Našiel som si tu viacero dobrých ľudí, dokonca aj priateľov.

Vás teda Tatry ešte neprestali baviť?

Vôbec nie. Dokonca závidím svojim deťom v dobrom slova zmysle, lebo v roku 2021 zažívajú také detstvo, aké som ja zažíval v 80-tych rokoch. Trávia čas vonku, sú na bicykloch a chodia do prírody. Deti tu našli veľmi dobré kamarátske zázemie a zlepšila sa aj kvalita školy a škôlky. V ostatnom období sem prišlo bývať veľmi veľa nových ľudí, asi predovšetkým z dôvodu, že nechcú deti vychovávať v meste. Nakoniec aj Tatranská Lomnica je mesto, pretože keď sa chcete ísť večer najesť, nemusíte si sadnúť do auta a niekam cestovať, ale môžete ísť do miestnej reštaurácie, dať si pohár vína a môžete si tu aj nakúpiť. Síce si v potravinách nekúpite čerstvú rybu, ale v dnešnej dobe sa dá všetko zariadiť.

Ako veľmi sa vám presťahovaním zmenil štýl života?

Nijako. Pretože aj keď som býval v Bratislave, každý víkend sme niekam cestovali alebo chodili na chalupu. Otočilo sa len to, že kedysi som cestoval kvôli výletom a teraz cestujem kvôli práci. Dokonca teraz šoférujem menej ako kedysi. Zvykol som najazdiť 90-tisíc kilometrov ročne a teraz je to okolo 40-tisíc.

Nie je to limitujúce nežiť v Bratislave, ale mať tam pracovné povinnosti?

V dnešnej dobe už vôbec nie. Pandémia urýchlila niektoré procesy a ľudia prechádzajú na prácu z domu. Dôvodom nie je šetrenie, ale skôr to, že je to moderné. Dnes už vieme zmerať prácu aj na diaľku, pretože ten, kto nerobí, jednoducho nemá výsledky. Aj preto začali rekreačné nehnuteľnosti stúpať na cene, pretože ľudia už vedia pracovať odkiaľkoľvek a jediné, čo ich zaujíma, že aké je na danom mieste internetové pokrytie. Treba si však dať pozor na to, že všetkého veľa škodí. Platí to aj pre mňa o Lomnici, pretože každému prospeje, keď raz za čas niekam odíde. Nie bývať, stačí na pár dní. Inak človek zostane v nejakej ulite a začne si vytvárať vlastný svetonázor a nedovidí za plot. Pre mňa je teraz veľmi dôležité, že si Bratislavu dokážem užiť asi stokrát viac, ako som si ju užíval, keď to tam žil. Vtedy som nechodil do centra mesta a teraz áno. Rád sa tadiaľ prejdem, sadnem si terasu, dám si večeru a pohár vína. Potom sa môžem vrátiť do hôr.

Platí to aj v prípade Tatier, že ste si ich dokázali užiť viac, keď ste tu nežili a chodili ste sem len na víkendy?

Zatiaľ si to užívam plnými dúškami a úmerne tomu, že pracujem. Nechodím na túry každý deň a nerobím ani extrémne športy. Ale sú miesta ako Téryho chata, ktoré mám veľmi rád a mal som rok, kedy som na nej bol 18-krát. Okrem toho som sa túto zimu po 15 rokoch vrátil k lyžovaniu a skialpu a máme aj psa, s ktorým sa chodím každý deň prechádzať a urobíme do desať kilometrov. Na Tatrách je úžasné aj ich okolie ako smer Červený kláštor či Bardejov, prípadne dole na Vernár a Muránsku planinu. Každým smerom je tu niečo zaujímavé.

V zime ste vraj chodili na skialp ešte pred prácou. O koľkej ste vstávali a kam ste stihli ísť?

Nemám čas limitovaný tým, že by mi niekto nastavoval, kedy mám začať a kedy skončiť, čiže ako prišlo. Niekedy som bol ráno, niekedy poobede. Chodil som vždy, keď sa dalo. Najčastejšia trasa bola na Skalnaté pleso, ale boli sme aj na Sliezskom dome, Solisku a podobne. Je to úžasné, že to tu máme rovno pod nosom a keď sa človek niekam vyberie, za dve hodiny je úplne inde a dá si celkom do tela. Stojí to za to.

Tým, že sa nachádzate v dovolenkovom prostredí, stáva sa vám, že nemusíte chodiť vy za stretnutiami, ale stretnutia chodia za vami?

Veľmi často. Množstvo slovenských hudobníkov presne vie, kde bývam, lebo sem chodia veľmi radi. Väčšina mojej klientely je rovnako na cestách ako ja, tak si u mňa často robia zastávky. Nie je to však tak, že by som pozýval aj ľudí, ktorých nepoznám. Nesnažím sa robiť zo svojho domu kanceláriu. Mám vyhradený priestor v dome, kde pracujem, pretože si myslím, že v obývačke sa nemá pracovať a pozerá tam sa televízia a v spálni sa spí alebo robia iné veci.

Ste teda dostupnejší, ako keď ste žili v Bratislave?

Určite áno, veľmi ma to baví a dáva mi to energiu. Dokonca som tu veľmi ožil a zapájam sa aj do rôznych miestnych podujatí, ktoré sa tu dejú. Na začiatku som sa stretol s ľuďmi, ktorí mi vysvetľovali, že tam, kde žijem, bol kedysi les. Nevedel som, čo mám na to povedať, ale les bol kedysi aj tam, kde dnes stojí sídlisko. Predovšetkým však ja nie som ten, ktorý to tu parceloval a robil územný plán. Prišiel som na hotové, zaplatil som za to trhovú cenu a necítim sa previnilo.

Čo máte na Tatrách najradšej?

Ich silu a mágiu, ktorú majú. Mám pred nimi obrovský rešpekt, ale zároveň k nim cítim veľkú lásku a priťahuje ma to k nim. Neviem to ani slovami opísať. To prostredie je pre mňa očarujúce.

Keď sa pozriete z okna domu, čo vidíte?

Skalnaté pleso a Lomnický štít. Priamo z obývačky sa pozerám na hory. Keď sme ešte len kreslili dom, tak som si všimol, že veľmi veľa miestnych domov nie je otočených na Tatry. Pýtal som sa prečo a povedali mi, že preto, lebo je to sever. Ale pri dnešnej kvalite okien a všetkých materiálov si človek povie, že do kelu, ja som sem neprišiel preto, aby som sa Tatrám otočil chrbtom, ale postavil sa im čelom. A to nemyslím len v rámci domu, ale aj v rámci životného postoja.