Prečo sa nesmie v Tatrách porušovať zákaz zberu lesných plodov?
Vedeli ste, že nelegálni zberači lesných plodov pripravujú živočíchy o prirodzenú potravu a zároveň zver vyrušujú. To následne vplýva na ich pravidelný a opakovaný výskyt v blízkosti obytných zón tatranského aj podtatranského regiónu.
Prvotné snahy o ochranu prírody v Tatrách
Počas stredoveku bola ochrana prírody neznámym pojmom a uhorskí panovníci ani žiadnym spôsobom nezaväzovali majiteľov pozemkov, aby prírodu chránili. V súvislosti s majetkovými aktivitami sa však začali vydávať rôzne zákazy a príkazy regulujúce ťažbu v lesoch, rybolov a odstrel zveri.
Za začiatok cieľavedomej ochrany prírody možno považovať koniec 19. storočia po vzniku Uhorského karpatského spolku. Cieľom členov Uhorského karpatského spolku bolo chrániť kamzičiu zver.
V rámci tatranskej flóry sa spolok najviac sústredil na ochranu plesnivca (Leontopodium alpinum). Keďže sa s ním výnosne obchodovalo, bol teda najviac ohrozený. Plesnivec sa usilovali pestovať, rozmnožovať v záhradníctvach a pokusne presádzať do Vysokých Tatier.
Keď vstúpil v roku 1880 do platnosti Lesný zákon č. XXXI/1879, Uhorský karpatský spolok pozorne monitoroval jeho uplatňovanie a vnímal jeho nedodržiavanie vo Vysokých Tatrách. V klimatických osadách si stanovil za cieľ vyhlásenie lesov za plne chránené. Bojoval za ochranu limby (Pinius cembra) a zriadenie botanickej záhrady na území Tatier.
Počas prvej svetovej vojny utrpela tatranská príroda veľké škody, bola zanedbávaná, šírilo sa pytliactvo a krádeže dreva. Po skončení vojny a zániku Uhorského karpatského spolku prevzal niektoré jeho činnosti nemecký Karpatenverein a Klub československých turistov, ktorý sa chcel venovať turistickej ochrane prírody.
Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1947 sa územie Vysokých Tatier vyčlenilo z katastrov podtatranských obcí a tatranské obce spolu so Ždiarom a Javorinou zahrnuli pod záštitu Jednotného národného výboru so sídlom v Starom Smokovci. V roku 1948 prijala Národná rada zákon o Tatranskom národnom parku. V roku 2022 sa novelou zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny Štátne lesy Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici zlúčili s organizáciou Správy Tatranského národného parku.
História zberu lesných plodov v Tatrách
Zber rastlín a lesných plodov bol súčasťou človeka počas celého obdobia jeho existencie. Človek zbieral lesné plody za účelom prežitia, z kultúrneho, liečiteľského či rekreačného dôvodu.
Prvá písomná zmienka o zbere rastlín na území Tatier pochádza z roku 1769 z prameňa Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku. V 2. zväzku sa na stranách 508-587 pri opise Liptovských Tatier, lokality Svinica spomína zber bylín „Angelica Crassi“, „Dancus Cretinus“ a „Doronicum“.
So vzrastajúcou stabilizáciou osídlenia a upevnením vlastníckych pomerov sa systematizovalo aj využitie prírodných bohatstiev pohoria. Negatívnym vplyvom na tatranskú prírodu mala pastva, ktorá sa zintenzívnila valaskou kolonizáciou. Aktívnymi zberačmi liečivých aj aromatických rastlín boli v tom období najmä pastieri. Ekosystémy na území TANAP-u boli zdrojom obrovského množstva rastlín a plodín. Niektoré rastliny boli počas hladu, epidémií a biedy zdrojom každodennej potravy aj pre sociálne najslabšie vrstvy obyvateľstva (žihľava, angelika, chren, praslička, lopúchy, bodliak a iné).
Bylinkári a korenári vedeli vďaka neuveriteľnému prehľadu a skúsenostiam „naordinovať“ rôzne výťažky rastlín ako účinné lieky pri mnohých chorobách. Kamaldulský mních Cyprián v Červenom Kláštore vytvoril herbár obsahujúci veľké množstvo liečivých rastlín aj z tatranského územia.
S rozvojom turizmu a cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách vzrástol záujem o výrobu a predaj suvenírov aj z rastlín. V Tatrách bol záujem najmä o plesnivec. Zber rastlín a húb na území TANAP-u nebol do roku 1949 žiadnym spôsobom obmedzovaný. Chránený bol iba plesnivec a čiastočne lokalita Kvetnica vo Velickej doline. Zber rastlín a plodov sa výrazne obmedzil až so vznikom TANAP-u od 1. januára 1949.
V roku 1953 začala Správa TANAP-u s obmedzovaním zberu lesných plodov na území národného parku. Toto obmedzovanie zberu súviselo s nariadením Zboru povereníkov o TANAP-e č. 5/1952 a vyhlášky Povereníctva kultúry z 15. Novembra 1954 o prírodných rezerváciách na území TANAP-u. Išlo najmä o zamedzenie zberu na území úplných rezervácií a o jeho čiastočné usmernenie „na ostatnom území TANAP-u“ ako aj v jeho ochrannom pásme.
Po roku 1970 s rozvojom motorizácie návštevnosť tohto územia výrazne kulminovala, čo sa prejavovalo aj zvýšeným záujmom návštevníkov TANAP-u o zber lesných plodov a húb.
Tento problém sa Správe TANAP-u nepodarilo eliminovať ani zákazom pohybu návštevníkov TANAP-u mimo intravilány, verejné komunikácie, chodníky či turisticky značené trasy. Zber lesných plodov, rastlín a húb sa tak stal jedným z veľmi ťažko riešiteľných problémov existujúcich lesných aj nelesných ekosystémov. Zberači mnohých druhov rastlín a húb spôsobujú nenávratné škody na genofonde týchto druhov a následne na kvalite mnohých ekosystémov v okolí.
Zákaz zberu lesných plodov na území Tatranského národného parku
Na území Tatier bol v roku 1949 vytvorený najstarší národný park Slovenska - Tatranský národný park - TANAP. S rozlohou 73 800 ha sa rozprestiera na území Žilinského a Prešovského kraja v štyroch okresoch: Poprad, Liptovský Mikuláš, Tvrdošín a Kežmarok. Tatranský národný park susedí zo severnej strany s poľským Tatrzańskim parkom narodowym. Toto bilaterálne cezhraničné chránené územie spolu s územím európskeho významu a chráneným vtáčím územím patrí do sústavy NATURA 2000 a jeho cieľom je udržanie alebo zlepšenie priaznivého stavu vzácnych a ohrozených druhov rastlín, živočíchov a prirodzených typov biotopov.
Výkupcovia lesných plodov chodia za dodávkami priamo do osád
Počas letných mesiacov súvisí dozrievanie lesných plodov v Tatranskom národnom parku s ich hromadným a opakovaným zberom na miestach, kde to nie je povolené. Zákaz zberu lesných plodov platí predovšetkým v 4. a 5. stupni ochrany. Ide o miesta, kde je snahou zachovanie pôvodnej biodiverzity a ochrany rastlinných a živočíšnych spoločenstiev. V 3. stupni ochrany je dovolené zbierať lesné plody iba vlastníkom pozemkov.
Nelegálnym zberačom lesných plodov hrozí na zakázaných miestach uloženie pokuty, prepadnutie veci ako aj odobratie náradia na zber lesných plodov. S nelegálnym zberom často súvisí aj nelegálny vjazd motorových vozidiel do národného parku. Okrem pokuty za nelegálny zber teda hrozí aj pokuta za porušenie dopravných predpisov.
Za porušenie zákazu zberu lesných plodov môžu uložiť strážcovia prírody zberačom pokutu od 66 eur až do výšky takmer 3 320 eur.
Lesné plody sú potravou pre živočíchy žijúce v národnom parku
Nelegálni zberači lesných plodov pripravujú živočíchy o prirodzenú potravu a zároveň zver vyrušujú. To následne vplýva na ich pravidelný a opakovaný výskyt v blízkosti obytných zón tatranského aj podtatranského regiónu. Viaceré tatranské živočíchy vďaka lesným plodom dokážu prežiť nástrahy zimy. Od začiatku leta do neskorej jesene sú lesné plody neodmysliteľným zdrojom potravy viacerých hlodavcov, holniaka, hlucháňa, jariabka, medveďa, kamzíka, svišťa a mnohých ďalších.
V súčasnosti je zber lesných plodov rozšírený najmä kvôli zisku z predaja. Zvieratá si potom musia hľadať náhradný zdroj potravy aj na miestach, na ktorých spôsobujú poľnohospodárom každoročne sa opakujúce škody. V Tatrách je tento problém ešte viac výrazný najmä v prípade medveďov. Medvede nachádzajú v lese každý rok čoraz menej lesných plodov, čo ich motivuje k tomu, aby si nedostatok prirodzenej potravy nahrádzali na poľnohospodárskych kultúrach, včelstvách a navštevovaním nezabezpečeného komunálneho odpadu. Nedostatok prirodzenej potravy podnecuje aj „vznik synantropných medveďov“.
Zberači v snahe získať čo najviac plodov brusníc, malín, čučoriedok či jahôd používajú hrebene a ďalšie nástroje, ktorými v rýchlosti poškodzujú aj samotné rastliny. V súvislosti s nelegálnym zberom lesných plodov sa dopúšťajú aj ďalšieho priestupku – pohybu mimo turisticky značených chodníkov, čo často súvisí s rizikom vzniku lesných požiarov.
Najobľúbenejším plodom zberačov je plod brusnice čučoriedkovej. Husté porasty čučoriedok chránia pôdu a pomáhajú tvorbe humusu. Zberači počas zberu vyšliapavajú chodníčky, ktoré sa stávajú možným zdrojom erózie. Zberači zároveň po sebe zanechávajú odpad a rušia pokoj aj v odľahlých zónach národných parkov. Dohľad nad dodržiavaním zákona o ochrane prírody vykonávajú zamestnanci správ národných parkov alebo dobrovoľní strážcovia prírody. Keďže túžba po finančnom zisku z predaja lesných plodov je pre zberačov veľkým lákadlom, ku rozporu záujmov ochrany prírody a ekonomických záujmov zberačov dochádza každý rok.
