Stovky rokov boli opustené, nový život im vdýchol až svadobný dar
Tatranské Matliare najskôr označovali za územie bez významu.
Vo svojom rodnom liste majú Tatranské Matliare rok 1884. Ich história však siaha až do stredoveku, kedy v okolí Skalnatého potoka vznikla prvá trvalá usadlosť. Po neznámej epidémii ostala takmer zabudnutá, prežilo ju len meno s neistým pôvodom. Prečo táto osada postupne vymrela a čo z nej zostalo dnes?
Nikto im nevládol a nikto ich nevlastnil
Osemsto rokov staré opisy zemepiscov nazývali kraje pod Tatrami Silva nigra, teda Čierny les. Geografická metafora narážala na to, že ich zatiaľ nikto nespoznal a neprebádal. Existovali bez dotyku civilizácie.
Aj prví uhorskí zemepisci mali pre túto oblasť len veľmi nelichotivý názov. Do svojich máp ju zapisovali ako Územie bez významu či Zem nikoho. Nikomu nepatrili a nikto neusmerňoval, v ktorých lesoch sa bude rúbať a aké stáda sa budú pásť na ktorých pasienkoch. Dialo sa to náhodne, ako sa komu zachcelo.
Začalo sa to meniť v 11. storočí, keď sa aj Tatry stali súčasťou Uhorska. Kraje, ktoré si podmanili maďarské jazdecké družiny, pripadli spolu so svojou pôdou a ľuďmi do dedičného vlastníctva uhorského kráľa.
Tatry sa začali meniť na nárazníkovú oblasť medzi dvoma ríšami. Uhorskí panovníci sem začali pozývať prvých kolonizátorov, ktorými boli nemeckí roľníci, baníci a kupci. Roľnícka kultúra sa šírila od Kežmarku po Hybe, čím sa doliny osídľovali stále hustejšie. Noví obyvatelia získavali pasienky a pôdu na pestovanie rúbaním, pálením alebo klčovaním lesov.
Pre stále väčší záujem o tieto oblasti sa panovníci rozhodli systematicky v nich vyriešiť vlastnícke pomery začiatkom 13. storočia. Vybrali si na to jednoduchý a osvedčený kľúč, keď územia rozdávali ako dary ľuďom zo svojho okolia. Týmto spôsobom sa dostali obe Studené doliny aj Skalnatá dolina s priľahlými horskými hrebeňmi do vlastníctva rodu Berzeviczy.
Poplašná správa, ktorá vyľudnila osady
Počas 13. storočia zažívalo uhorské kráľovstvo búrlivé časy v dôsledku tatárskych vojen a výnimkou neboli ani Tatry. Tatársky vpád ich síce nepostihol bezprostredne, šíriace sa chýry a panika však spôsobili, že vystrašený ľud zutekal hlboko do tatranských pralesov.
V snahe zachrániť si životy utečenci zrejme z neopatrnosti spôsobili ničivý lesný požiar. Vyprázdnené dediny a osady sa zároveň stali ľahkou korisťou miestnych zbojníkov, ktorí ich bez váhania vyrabovali. Keď sa k tomu pridali epidémia a hlad, uveriť správe o skaze spôsobenej Tatármi bolo zrazu celkom jednoduché.
Kráľovstvo sa potrebovalo otriasť z tejto traumatizujúcej udalosti, preto začal kráľ Belo IV. pracovať na znovuosídlení podtatranských dolín. Pozvanie dostali kolonisti zo všetkých kútov kráľovstva aj spoza jeho hraníc. Noví obyvatelia, väčšinou saského pôvodu, dostali rozsiahle výsady a právomoci. Okrem nich získavali územia aj zaslúžilí kráľovskí bojovníci. Úlohu mali spoločnú, teda zaľudniť a zúrodniť tatranské kraje.
Podarilo sa im to, čo v druhej polovici 13. storočia znamenalo rozširovanie poľnohospodársky obrábanej pôdy. Veľmi rýchlo sa tak pod rukami kolonistov strácali podhorské lesy, ktoré rúbali a klčovali.
Komu vďačia Tatranské Matliare za svoje meno?
Svoje stáda vyháňali vysoko do hôr Kežmarčania i obyvatelia Spišskej Belej. Kým oni tak robili len sezónne, Veľká Lomnica mala už v 14. storočí trvalo obývaný majer na územiach v majetku rodiny Berzeviczy.
Osada na brehu Skalnatého potoka, na mieste dnešných Tatranských Matliarov, sa prvýkrát spomína v kežmarskej listine z roku 1326. Matliare uvádza pod názvom Martyrumfalua, čo sa prekladá ako Mučeníky.
Horská usadlosť však dlhý život nemala. Náhle zanikla v roku 1360 v dôsledku neznámej epidémie. Jediné, čo po sebe zanechala, je meno. Dodnes je tajomstvom, kto ho vymyslel.
Jednou z možností je, že osadníkmi, ktorí mali dosť skúseností aj odvahy usadiť sa vo vysokohorských podmienkach, boli tirolskí pastieri pochádzajúci z horskej usadlosti Matrei v Tirolsku.
Už v 14. storočí sa majeru hovorilo Matrei či Maklar. Názvy sa odovzdávali ďalším generáciám i po zániku osady, preto túto oblasť Tatranci aj naďalej nazývali Matreier Laren, čo v preklade údajne znamená Horské pasienky Matreičanov.
Dnes už poslovenčený názov Matliare sa v minulosti vyskytoval aj vo variáciách ako Mathleer alebo Metler. Môže tak pochádzať tiež zo starogermánskeho slovesa mait ako kopať a starého nemeckého výrazu leer, čiže čistina. Veľmi jednoducho povedané, mal označovať čistinu, kde sa kope. Osada mala podľa tejto teórie slúžiť ako miesto povrchového dobývania rudy. Ťažba sa však časom presunula do vyšších polôh, na úbočia dnešných Veľkej a Malej Svišťovky, čo malo byť dôvodom zániku baníckej osady.
Nová kapitola v živote Matliarov
Horská usadlosť, ktorá bola predchodcom Tatranských Matliarov, v 14. storočí zanikla a stovky rokov prežíval len jej názov. V doline Skalnatého potoka začalo byť rušno až v 19. storočí, keď sa niektoré miestne pozemky dostali do majetku bohatého gazdu Mateja Loischa z Huncoviec.
Statkár si v roku 1863 v doline postavil jednoduchú jednoposchodovú poľovnícku chatu, ktorú zakrátko daroval ako svadobný dar svojej dcére Zuzane. Keďže bol vášnivý poľovník, chatu ešte niekoľkokrát navštívil, starostlivosť o ňu však prenechal dcére a jej manželovi. Ten si všimol, že dolinou v lete prechádza veľké množstvo turistov, keďže bola na trase k novoobjavenej Belianskej jaskyni. Svojmu svokrovi preto navrhol využiť potenciál tohto miesta, a tak časom vedľa poľovníckej chaty vyrástla ďalšia budova.
Tentokrát išlo o pomerne veľkorysú vilu s jedálňou, 12 hosťovskými izbami a veľkou spoločenskou miestnosťou. Vilu Loisch, ako ju majetný Huncovčan nazval, postavili v roku 1884. Matliare tak definitívne začali vyhľadávať aj zahraniční turisti a oficiálne sa stali ďalšou z tatranských osád.
Matej Loisch vycítil potenciál Skalnatej doliny a chcel, aby Ministerstvo vnútra uhorského kráľovstva udelilo rekreačnej osade aj názov liečivé kúpele. Jeho žiadosti v Budapešti nevyhoveli, on sa však nevzdával a v roku 1886 už vedľa pôvodnej chaty a novej vily stál aj Kúpeľný dom.
V osade postupne pribúdali ďalšie hotely a vily, pričom najpokrokovejšou stavbou bol začiatkom 20. storočia Hotel Svišťovka. Bola to prvá, kompletne murovaná budova v doline s ústredným kúrením, vodovodom a elektrinou.
Odvtedy už osada zaznamenala len prevažne temné časy. S príchodom prvej svetovej vojny sa sem prichádzali liečiť vojaci a mali tu zriadený vojenský lazaret. Po vojne sa prevádzka kúpeľov na krátko obnovila a svoje podlomené zdravie si tu liečili spisovatelia Fraňo Kráľ či Franz Kafka.
Potom prišiel Slovenský štát a Matliare navštevovala prevažne maďarská a nemecká buržoázia. Vyvrcholilo to koncom 40. rokov, keď všetky objekty v osade pripadli do vlastníctva Československej republiky a boli skonfiškované.
Klienti kúpeľov sa tak opäť zmenili a dlhé desaťročia nimi boli najmä vojaci. Dodnes majú názov Vojenské klimatické kúpele, v súčasnosti sú však opustené. Turistom slúžia len niekdajšie odborárske zotavovne Metalurg a Hutník.
Zabudlo sa takmer aj na zakladateľa osady, Mateja Loischa, ktorého pripomína len jeden pamätník a meno Loischovho prameňa. Pôvodné hrazdené budovy v roku 1957 zbúrali a dnes po nich niet takmer žiadnej stopy. Iba pozostatky starej drevenej chaty na konci lúky pri vstupe do lesa pripomínajú, že na tomto mieste kedysi stála poľovnícka chata, svadobný dar pre Zuzanu.
