Tatranské osady a ich história

Jedno mesto, tri katastrálne územia, 15 osád, to sú Vysoké Tatry. Rozlohou druhé najväčšie mesto na Slovensku. Tvorí ho Starý Smokovec, Tatranská Lomnica a Štrbské Pleso a história niektorých z jeho osád siaha až do 13. storočia. Akú minulosť má oblasť Vysokých Tatier, kedy a ako vznikala, ktoré hotely boli otvorené ako prvé a ktorú osadu vybudovali tirolskí pastieri?

Tatranská Lomnica (katastrálne územie Tatranská Lomnica)

Počiatky novej osady začali vznikať v roku 1892 ešte na území Veľkej Lomnice. O rok neskôr v oblasti vyrástla prvá väčšia stavba, Hotel Lomnica. Ako sa dalo čakať, spustila výstavbu ďalších budov. Začiatkom nového storočia vybudovali reprezentačný Grandhotel Praha, rozbehla sa súkromná výstavba a Lomnica získala vlakové spojenie s Popradom. Majetní záujemcovia si stavali vlastné vily a letohrádky, v ktorých chceli tráviť voľný čas a kochať sa tatranskou prírodou. Pribudla aj sánkarská a bobová dráha a atraktivitu Lomnice zvýšila v roku 1940 aj novootvorená lanovka na Lomnický štít. Najväčší záujem o oblasť však prišiel až po druhej svetovej vojne. Vznikli tu ubytovne a chaty, reštaurácie, obchody, zdravotnícke zariadenie, lyžiarsky areál i sídlisko. Osada je dodnes turisticky veľmi obľúbenou a je sídlom Štátnych lesov Tatranského národného parku.

Tatranské Matliare (katastrálne územie Tatranská Lomnica)

Pri Ceste Slobody v smere na Ždiar vznikli už v 14. storočí základy terajších Tatranských Matliarov. V oblasti žili najmä tirolskí pastieri, ktorí do Tatier prišli z horskej osady Matrei v Tirolsku. Približne v roku 1360 osada zanikla. Dodnes sa nevie prečo. V niektorých prameňoch sa hovorí o ničivom požiari, v iných sa uvádza, že obyvateľov postihol mor. Spomienkou na tirolské obyvateľstvo zostalo pomenovanie osady, ktoré vychádza zo spojenia Matreirer laren, teda horské pasienky Matreičanov. V 19. storočí sa o rozvoj oblasti zaslúžil hospodár z Huncoviec Matej Loish starší. Postavil súkromnú poľovnícku chatu, ktorú ako svadobný dar venoval svojej dcére Zuzane a jej manželovi Júliusovi. Keď v roku 1881 objavili a sprístupnili neďalekú Beliansku jaskyňu, oblasť lákala veľa turistov. Loisch, ako podnikavý obchodník, sa preto rozhodol neďaleko chaty postaviť ďalšiu ubytovňu pre turistov. Neskôr vybudoval aj kúpeľný dom. V osade vznikali ďalšie ubytovacie zariadenia a služby. K zakladateľovi sa pridal aj jeho synovec Július Putsch, ktorý na začiatku storočia postavil hotel Svišťovka. Putsch bol na svoju dobu moderný a progresívny hotelier, preto jeho komplex disponoval kúrením, elektrinou i vodovodom. Tatranské Matliare sa stali vyhľadávaným miestom pre turistov i pacientov. O kvalite služieb hovorí i to, že počas rokov sa tu liečili a oddychovali spisovatelia Franz Kafka či Fraňo Kráľ, prezident Ľudvík Svoboda i olympionik Emil Zátopek.

Tatranská Lesná (katastrálne územie Tatranská Lomnica)

Pri rozprávaní o histórii Tatranskej Lesnej nemožno nespomenúť hotel Carpathia, ktorý bol slávnostne a za hojnej účasti verejnosti otvorený počas zimnej sezóny v roku 1928. Nachádzal sa nad Cestou Slobody vtedy ešte v katastri Starej Lesnej. Prvé poschodie využívali turisti, na druhé však už prístup nemali. Bolo vyhradené pre miestnu skupinu Turistického spolku Priateľov prírody z Matejoviec. Práve z tejto obce pochádzal hostinský Carpathie Armin Eichner. Neskôr v okolí Cesty Slobody vyrástlo niekoľko ďalších penziónov a liečebňa Detský raj. Až po jej dostavaní osada získala oficiálne pomenovanie. Detský raj dnes slúži ako medzinárodná škola v prírode.

Tatranská Kotlina (katastrálne územie Tatranská Lomnica)

Pri pátraní po minulosti Tatranskej Kotliny možno nájsť informácie, že jej vznik podnietilo sprístupnenie Belianskej jaskyne a snaha otvoriť turistom aj Belianske Tatry. Prvým postaveným objektom v oblasti bola malá útulňa pre strážcu či správcu Belianskej jaskyne. O rok neskôr, v roku 1883, tu už stála aj reštaurácia a dve ubytovacie zariadenia. Rokmi sa osada zaľudňovala a koncom storočia ju tvorilo 31 budov a 13 malých viliek patriacich súkromným majiteľom. Obyvatelia a návštevníci zrejme okrem relaxu inklinovali aj ku kultúre, keďže okrem kúpeľov bola postavená aj divadelná sála. V liečebniach sa počas prvej svetovej vojny zotavovali vojaci. Lekárnik Ctibor Zelený mal silné sociálne cítenie, preto zriadil liečebňu pre chudobnejších a nemajetnejších pacientov. Po rozsiahlom požiari, ktorý zasiahol komplex v roku 1930, bola prebudovaná na nové sanatórium. Tatranská kotlina dodnes slúži ako liečebné a rekonvalescentné centrum.

Kežmarské Žľaby (katastrálne územie Tatranská Lomnica)

Kežmarské Žľaby sú najmenšou tatranskou osadou. Oblasť kedysi spadala pod mesto Kežmarok. Pôvodne boli pasienky a lúky využívane na chov oviec a hovädzieho dobytka. Pohybovali sa tu len pastieri, o turistoch nemohla byť reč. V roku 1885 však bola postavená kežmarská mestská horáreň, ktorá bola občasne využívaná aj turistami. Vďaka tomu sa turizmus postupne začal rozbiehať a o tri roky neskôr vybudovali prvý hotel aj niekoľko ďalších budov. Rok 1933 sa do kroniky osady zapísal čiernymi písmenami, keďže jej časť vyhorela. Z nepoškodených objektov vzniklo po druhej svetovej vojne rekreačné stredisko mládeže Dukla. K nemu bolo v roku 1995 dobudované Rekreačné zariadenie Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku CROCUS. V osade sa nachádza aj niekoľko budov Štátnych lesov Tatranského národného parku.

Vyšné Hágy (katastrálne územie Štrbské Pleso)

Batizovský a markušovský veľkostatkár František Mariássy vybudoval v roku 1890 v tejto oblasti turistický hotel, ktorý ponúkal okrem ubytovania aj občerstvenie. Medzi návštevníkmi sa stal vychýreným najmä pre výborné horské mlieko a lahodné pstruhy. Okrem toho už v tomto období v Hágoch fungovali smrekové a borovicové kúpele. Významným míľnikom v histórii osady je však rok 1897, kedy oblasť kúpilo pruské knieža Kristián Kraft Hohenlohe. Vybudoval hotel s kapacitou 30 izieb a taktiež poľovnícky kaštieľ. Ten však ako správne knieža a šľachtic sprístupnil len vyššej vrstve a pre verejnosť bol neprístupný. Navyše mal snahu z osady vybudovať oddychové a relaxačné miesto pre majetnejších návštevníkov. Preto citeľne zvýšil ceny. V rok 1928 Hágy a okolie odkúpil štát a začiatkom 30-tych rokov v osade vybudoval sanatórium, v tom čase najväčšiu liečebňu tuberkulózy v strednej Európe. Počas vojny v ňom našlo útočisko mnoho rasovo a politicky prenasledovaných ľudí a zranených. Taktiež slúžilo ako vojenská nemocnica. Neskôr sa sanatórium pretransformovalo na Národný ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie Vyšné Hágy.

Štrbské Pleso (katastrálne územie Štrbské Pleso, časť je súčasťou Štrby)

História Štrbského Plesa je spätá s menom Jozefa Szentiványiho. Ten dal v roku 1872 na južnom brehu plesa postaviť poľovnú chatku, aby sa mal kde počas svojich potuliek tatranskou prírodou uchýliť. O rok neskôr chatu sprístupnil aj turistom. V tomto období bol majiteľom celého Štrbského Plesa a jeho okolia a v roku 1873 povolil Uhorskému karpatskému spolku postaviť ďalšiu chatu. Spolok ju na jeho počesť pomenoval Jozefova chata. Mala 40 lôžok, ponúkala občerstvenie a disponovala sprchami. Hostia mali k dispozícii kosodrevinové kúpele a chatu viedol stály správca. Szentiványi bol majiteľom územia až do roku 1901, keď ho predal uhorskému štátu. Osada napredovala a v tomto období sa v nej nachádzalo 15 budov, ktoré mali spolu 72 izieb a 140 postelí. Hostia sem chodili radi pre krásnu prírodu a taktiež prírodné kúpalisko i kúpele. Turizmus sa začal naplno rozvíjať po roku 1906, keď spoločnosť Wagons Lits Cook začala budovať komplex reprezentačných hotelov na južnom brehu Štrbského Plesa. Oblasť sa stala obľúbenou a vyhľadávanou pre turistov a milovníkov zimných športov. Zmenilo sa to s príchodom prvej svetovej vojny, kedy väčšinu ubytovacích kapacít využívalo vojsko. Ďalší rozvoj osady nastal v roku 1970 počas Majstrovstiev sveta v severskom lyžovaní. Vybudoval sa športový areál aj veľkokapacitné ubytovania a Štrbské Pleso sa stalo významným dopravným uzlom regiónu.

Nová Polianka (katastrálne územie Starý Smokovec)

Nová Polianka je najmladšou tatranskou osadou. Vznikla po druhej svetovej vojne v okolí vojenského liečebného ústavu. Za jej zakladateľa sa považuje bratislavský architekt Milan Michal Harminec. Výrazný rozdiel oproti iným tatranským osadám je v tom, že nikdy nebola centrom turizmu a nedisponuje ani ubytovacími kapacitami. Od svojho založenia má prísne liečebný charakter. Jej názov je inšpirovaný neďalekou staršou osadou Tatranskou Poliankou. Medzi týmito dvomi osadami možno nájsť horáreň Danielov dom, ktorá je centrom ochrany prírody strednej časti Vysokých Tatier. Pomenovaná je podľa Daniela Rolanda Diergardta, ktorý bol viac ako 30 rokov majiteľom okolitých lesov. Oblasť preto kedysi nazývali Danielovo.

Podbanské (katastrálne územie Štrbské Pleso, časť osady je súčasťou obce Pribylina)

Ako už prezrádza názov, osada bola kedysi centrom vysokotatranského baníctva. História ťažby zlata, striebra, cínu a medi siaha do 15. storočia. Pravdou však je, že táto lokalita bola na cenné kovy chudobná, navyše vo vysokohorskom prostredí bola ťažba nesmierne náročná a výnosy z nej nepokrývali náklady. Aj napriek tomu, že baníctvo nevynášalo, skôr naopak, pretrvalo v Podbanskom až do prvej polovice 19. storočia. Najvyššie položená banská štôlňa Terézia ústila len 50 metrov pod vrcholom Kriváňa. Jej pozostatky môžu pozorní turisti objaviť ešte aj dnes. Najzápadnejšia spomedzi tatranských osád bola počas Slovenského národného povstania významným strediskom partizánskych aktivít oddielu Vysoké Tatry. Počas leta v roku 1956 sa v Podbanskom uskutočnil II. celoštátny zraz turistov, ktorý mal viac ako 4 000 účastníkov. Pred Majstrovstvami sveta v severskom lyžovaní, ktoré sa konali v roku 1970, otvorili svoje brány hotely Kriváň a Permon. V Podbanskom a okolí taktiež vyrástla veľká chatová oblasť. 

Tatranské Zruby (katastrálne územie Starý Smokovec)

Hovorí vám niečo názov Vojenské Zruby? Ide o pôvodné pomenovanie Tatranských Zrubov. Osada bola založená v roku 1923 a slúžila ako výcvikový tábor česko-slovenskej armády. Taktiež tu cvičili lyžiari, horolezci a organizoval sa špeciálny výcvik horských jednotiek v teréne. Práve šikovným účastníkom kurzov možno ďakovať za niektoré tatranské chaty a chodníky. Stavali ich spoločne s Klubom československých turistov. Počas Slovenského národného povstania posádka Vojenských Zrubov neváhala a pridala sa k boju. Po vojne osada dostala svoje terajšie pomenovanie a slúžila ako vojenská zotavovňa. V jej areáli sa nachádza aj rekreačné stredisko pre deti vojenských príslušníkov. V Tatranských Zruboch nájdete aj pomník, ktorý je spätý s leteckou tragédiou. Postavili ho na pamiatku 24 sovietskych letcov a československých výsadkárov. Tí leteli z Ľvova na pomoc povstalcom počas SNP. Na letisko Tri duby však nedorazili. Zlé počasie zapríčinilo náraz lietadla do skál Gerlachovského štítu. Tragédia sa stala 9. októbra v roku 1944. Pozostatky tiel a lietadla našli horolezci až v lete ďalšieho roka.

Tatranská Polianka (katastrálne územie Starý Smokovec)

Vďaka archeologickým nálezom je známe, že dnešná Tatranská Polianka bola osídlená už na prelome nášho letopočtu. Bádatelia objavili vo výške 1 020 metrov pozostatky opevneného sídla. História osady je spätá s menom Pavol Weszter. Poľnohospodár bol zakladateľom Polianky a určitý čas dokonca niesla pomenovanie podľa neho, teda Weszterovo. Pochádzal z Veľkého Slavkova a spolu so svojimi švagrami Michalom Guhrom a Samuelom Nitschom tvorili podnikavú trojicu. Tá začala osadu rozvíjať vďaka turizmu, vhodným podmienkam pre lyžovanie a budovať sanatóriá na liečenie tuberkulózy. Neskôr sa špecializovali aj na Basedowovu chorobu (ochorenie štítnej žľazy) a liečbu astmy. Vyzerá to tak, že v tejto rodine nebola o šikovných ľudí núdza, keďže syn jedného zo zakladateľov osady, doktor Michal Guhr mladší, pôsobil v sanatóriu. V Tatranskej Polianke žil a tvoril Guhrov švagor akademický maliar Andor Boruth. Známy je tvorbou portrétov a malieb tatranskej krajiny.

Nový Smokovec (katastrálne územie Starý Smokovec)

Osadu Nový Smokovec založil Dolnokubínčan doktor Mikuláš Szontagh. Pôvodne pôsobil v Starom Smokovci ako kúpeľný lekár. V roku 1876 sa rozhodol prenajať si pozemok a na ňom vybudovať dve vlastné sanatóriá. Bol veľkým propagátorom liečby aj počas zimy, nielen v letných mesiacoch. V tej dobe bola takéto liečba inovatívna a neobvyklá. Pacienti, ako aj ich všeobecní lekári, boli k takémuto prístupu skeptickí. Postupne si však zimné liečenie získalo svojich priaznivcov a Nový Smokovec sa stal prvou osadou, ktorá ponúkala liečbu aj počas zimy. Doktor Szontagh, ako milovník športu, predpisoval lyžovanie či sánkovanie ako jednu z liečebných metód. Prechádzku chcel dopriať aj pacientom, ktorí prišli v zime. Preto vybudoval zastrešenú kolonádu, ktorá prechádzala do známej zimnej záhrady. V nej sa nachádzalo množstvo rastlín, vtákov, knižnica, bufet i kolkáreň. Počas vojny tak väčšina ústavov vrátane Nového Smokovca slúžilo pre potreby armády.

Horný Smokovec (katastrálne územie Starý Smokovec)                  

V druhej polovici 19. storočia vyrástla východne od Starého Smokovca rozhľadňa. Miesto plné pokoja a prírody začali Smokovčania nazývať Pekná vyhliadka. Do oblasti začali chodiť turisti a domácim nebolo viac treba, v okolí začali stavať malé rodinné penzióny. Turisti ich vyhľadávali najmä pre nižšie ceny, rodinnú atmosféru a domácu gastronómiu. V roku 1930 vyhlásili oblasť za novú osadu s názvom Horný Smokovec. V tomto období sa však nerozvíjal len turizmus. Doktori Ján Opatrný a Július Holzmann-Horný otvorili dve klimatoterapeutické sanatóriá, dnes detské liečebne. Liečebňu doktora Opatrného po vojne znárodnili a počas ďalších desaťročí naďalej slúžila na uzdravovanie pacientov. Od roku 1997 budova na základe uplatnenia reštitučného nároku patrí vnučkám Jána Opatrného. Tie sa rozhodli jej pôvodný účel zachovať, a tak naďalej slúži na liečbu pacientov s ochoreniami dýchacích ciest.

Dolný Smokovec (katastrálne územie Starý Smokovec)                   

V roku 1881 si kežmarský učiteľ Jozef Bohuš prenajal malý pozemok od obce Nová Lesná. Mal ušľachtilú víziu zriadiť na ňom študentskú útulňu. Jeho plány však prekazil nedostatok financií. Preto bol nútený rozostavanú chatu predať Kežmarskej banke. Tá ju dostavala a v okolí vybudovala ďalších sedem viliek, reštauráciu, hotel a kúpeľný dom. Dolný Smokovec vyhľadávali najmä uhorskí šľachtici a aristokrati. Tí sa radi nechali hýčkať, obľubovali liečivé kúry z miestneho rašelinového bahna. Priamo v kúpeľoch vyvieral prameň minerálnej vody, ktorú lekári používali na ozdravné kúry. Prameň je aktívny i dnes, no jeho účinky už nie sú také silné. 

Starý Smokovec (katastrálne územie Starý Smokovec)

Starý Smokovec je najstaršou tatranskou osadou. Jeho história sa spája s tavením železnej rudy. Husté okolité lesy v polovici 13. storočia poskytli obyvateľom ochranu pred tatárskymi nájazdmi. Vznik osady inicioval evanjelický farár Tomáš Tobias Mauksch. Myšlienku vnukol veľkostatkárovi Štefanovi Csákymu, ktorý oblasť v tej dobe vlastnil. V 18. storočí vybudoval prvé zruby a pôdu prenajímal šikovným hotelierom. Jedným z nich bol aj známy Ján Juraj Reiner, vďaka ktorému Smokovec zažil svoj najväčší rozmach. Reiner skutočne nezaháľal a táto oblasť mu vďačí za veľa. Zrevitalizoval kúpeľný park, zvýšil ubytovacie kapacity, vybudoval reštauráciu a hydroterapeutický ústav. Koniec prvej svetovej vojny znamenal pre mnoho ľudí aj zníženie príjmu, preto sa v tomto období zvýšil dopyt po lacnejších a dostupnejších ubytovaniach a službách. V Starom Smokovci tak vzniklo niekoľko menších chát. V roku 1931 zriadili prvú jednotriednu školu. Po druhej svetovej vojne bola osada poškodená, no všetci si uvedomovali, že čím skôr ju obnovia, tým skôr prídu turisti. Preto rekonštrukcia postupovala rýchlo a efektívne. Dnes je Starý Smokovec administratívnym centrom mesta Vysoké Tatry.

Časová os vzniku vysokotatranských osád

1793 – Starý Smokovec

1871 – Podbanské

1872 – Štrbské Pleso

1875 – Nový Smokovec

1881 – Dolný Smokovec, Vyšné Hágy

1882 – Tatranská Kotlina

1884 – Tatranské Matliare

1888 – Kežmarské Žľaby, Tatranská Polianka

1892 – Tatranská Lomnica

1923 – Tatranské Zruby

1927 – Tatranská Lesná

1930 – Horný Smokovec

1956 – Nová Polianka