Podľa chatára z Brnčalky sa mnohí ľudia už nechodievajú do Tatier duševne oživiť

Čo tým myslí a ako funguje život na chate sme sa opýtali charizmatického a pokorného chatára Tomáša Petríka, ktorý je od roku 2011 chatárom na Chate pri Zelenom plese, tzv. Brnčalke. Je to nielen chatár s veľkým „Ch“, ale aj niekoľkoročný profesionálny ako aj dobrovoľný záchranár HZS Vysoké Tatry.

Ako vnímaš fakt, že Ti chatu zveria napríklad na 5 rokov, ty chatu zrekonštruuješ, investuješ do nej nemalé finančné prostriedky a potom príde znova výberové konanie, ktoré dopadne tak, že chatu možno už nedostaneš? Máš aj napriek tomu stále motiváciu a energiu dávať chate nový dych?

Na Chate pri Zelenom plese už chatárčim trinásty rok a stále je to taký Damoklov meč. No pre mňa je chata môj život a všetko, čo k nej patrí, je mojou súčasťou. Nevnímam to tak, že som do chaty veľa investoval a o niekoľko rokov mi už nebude patriť. Chata aj dolina je v princípe živý organizmus. A o ten sa treba starať. Každá hodnota diela má morálnu hodnotu aj tú finančnú. Finančnú hodnotu možno len vyfaktúrovať, no morálna hodnota je pridaná hodnota, ktorú môžeš len dať alebo darovať a nikdy sa Ti nemusí vrátiť.

Počas výberového konania na prenájom chaty sa zvyčajne zrovnoprávňujú tri základné kritériá – skúsenosti, vízie do budúcna a financie. Boli výberové konania, ktoré si absolvoval vždy tvrdou licitáciou – kto dá viac, dostane chatu alebo to naozaj bolo o všetkých 3 kritériách?

Ja som sa po každom úspešnom výberovom konaní snažil zrealizovať víziu, ktorú som na výberovom konaní odprezentoval. A tou boli najmä rekonštrukčné etapy chaty, ktoré by som rozdelil na tri skupiny. Počas prvej 5-ročnej etapy sa zrealizovali práce, ktoré boli pre konštrukciu budovy existenčné. Išlo teda primárne o zrealizovanie takých prác, aby nám „chata nespadla na hlavu. Opravila sa elektroinštalácia, sklady a zamestnaneckú časť. Všetko to, čo nie je z pohľadu zákazníka vidieť.

V ďalšej 5-ročnej etape bolo nevyhnutné zdokonaliť niektoré systémy, aby sme „nerobili stále dookola veci, ktoré sa dajú drobnou zmenou neuveriteľne vylepšiť“. Jednalo sa najmä o systémy v kuchyni či rekonštrukciu jedálne. Táto fáza nebola len o dizajne. V priestoroch chaty sme narazili na elektrické rozvody, ktoré nikam neviedli. Našli sme káble, ktoré tam boli od 60-tych rokov a končili v stene živé. Aj napriek tomu, že tieto veci oku návštevníka unikali, bolo to treba všetko vytrhať. Počas druhého 5-ročného cyklu sme pokračovali s čistením priestorov chaty a s vybudovaním spŕch a toaliet v podzemných priestoroch chaty.

Poslednou výraznou rekonštrukciou chaty bola rekonštrukcia toaliet, výmena nábytku v jedálni, oprava terasy a výmena opláštenia chaty (vonkajší obklad, zateplenie a výmena okien).

Čo ešte plánuješ v blízkej budúcnosti v rámci zveľaďovania chaty? Ašpiruješ na hodnotenie jedinej energeticky úspornej vysokohorskej chaty vo Vysokých Tatrách?

Chatu budem spravovať ešte necelé 3 roky. Keďže v priestoroch pod strechou chaty boli niekedy zásobníky na vodu a vznikal tam kondenz, plánujem vymeniť strechu a počítam aj so získaním energie prostredníctvom solárnym panelov, teda chcem vsadiť aj na ekológiu.

HZS začala v poslednej dobe nazývať nezodpovedných lezcov tzv. pseudohorolezcami. Ide o ľudí, ktorí sú síce dobre športovo vybavení, ale veľa toho o lezení a podmienkach v teréne či poveternostných podmienkach nevedia. Ty to tu ako v doline vnímaš? Predsa len, je tu Baranie sedlo či Jahňací štít, to sú asi najčastejšie ciele.

Celá dnešná doba je o oslave podpriemeru a ľudia si sami o sebe vytvárajú presne ten status, ktorí chcú. Tú svoju „auru na instagrame“, glorifikáciu svojej osoby a úplne rovnako je to aj v tom horolezectve. Problémom je, že tých pseudohorolezcov sú niekedy už haldy a ide o taký slovanský syndróm „ta ja na to nemám?“

Je to skôr odraz ekonomiky v tom zmysle, že ak ide Nemec do práce a dostane za jeden odpracovaný deň 300 € a Slovák dostane v práci za jeden odpracovaný deň oveľa menej, tak potom to slovenské zvažovanie je také, že ak niekam chcem ísť, nebudem si najímať horského vodcu. Slovák si povie, že chce ísť sám a keď sa mu niečo stane, tak potom to nevníma, že v konečnom dôsledku prišiel o viac peňazí akokeby si objednal aj toho horského vodcu.

Ľudia zo zahraničia a z vysoko rozvinutých krajín s objednaním služieb horského vodcu ani neváhajú, lebo vedia, že idú do istého rizika. A je tu ešte jedna skupina ľudí, ktorí ak prídu do hôr na viac dní a počas celého pobytu nemajú dobré počasie, tak to nevedia pochopiť a riadia sa heslom „maminko, když už sme jednou tady“.

Čo je tu podľa teba v blízkosti chaty top horolezeckým lákadlom v zime a čo v lete?

Zimný top horolezecký terén je určite Malý Kežmarský štít. Je to najväčšia stena karpatského oblúka, ale tým, že je to severná stena, podmienky sú lepšie na zimné lezenie, ale samozrejme možno tam liezť aj v lete. Počas leta sú horolezeckou topkou určite platne v Jastrabej veži. Platne ponúkanú nádherné výstupy aj v najvyššej lezeckej klasifikácii a na slovenskom území Vysokých Tatier ide naozaj o vyhľadávanú letnú horolezeckú lokalitu.

Masív Čierneho štítu a masív Žeruchových veží ponúka viaceré možnosti od školských ciest až po pekné lezecké cesty. Čiže nielen v lete, ale aj v zime je u nás čo liezť a nie sú to žiadne tuctové cesty, ale napríklad aj zaujímavé ľadopády.

Okrem lezenia dolina ponúka aj možnosti pre peších turistov. Najviac vyhľadávaný je určite Jahňací štít, ktorý má nádherný výhľadový vrchol. Z Jahňacieho štítu vidieť na poľskú stranu, do Javorákov či krásne Belianky. Ak si urobíš túru medzi Zeleným plesom a Plesnivcom v dobe kvitnutia kvetov, určite sa pokocháš úžasným výhľadom na okolitý Jeruzalem.

Ktoré národnosti prevažujú na Chate pri Zelenom plese najviac?

Pred pandemickou situáciou sme mali na chate 30 % Slovákov, 30 % Poliakov, 30 % Čechov a 10 % tvorili ostatné národnosti (Izraelčania, Austrálčania či návštevníci zo Spojených štátov amerických). Po koronakríze sa to trošku zmenilo a začali prevládať oveľa viac Slováci oproti Čechom a Poliakom.

Veľa mladých ľudí má predstavu o romantike brigádovania na chate. Je brigádovanie na tvojej chate naozaj romantika?

Dá sa sem prihlásiť? Bez brigádnikov by sme sa nepohli a zamestnávať stálych ľudí v hluchých sezónach by bolo nemožné. V počte brigádnikov prevažujú vysokoškoláci, no niekedy prijmeme aj zopár stredoškolákov. S tými je však problém najmä počas septembra alebo babieho leta, kedy už musia byť v škole a chata práve vtedy praská vo švíkoch.

Kto má na prijímacom pohovore u brigádnikov zelenú? Dievčatá, čo vedia chutne variť alebo chalani, ktorí sa vedia pohybovať vo vysokohorskom teréne?

Tí, čo chcú robiť. Snažíme sa vždy zachovať približne rovnaký pomer medzi chlapcami a dievčatami, lebo chlapci zvyčajne pri upratovaní prehliadajú niektoré detaily. Tie zase výborne zachytia oči dievčat.

Často sa stáva, že nie študenti majú túžbu na chate brigádovať, ale práve ich rodičia chcú, aby dieťa na chate brigádovalo. Každému procesu nástupu na brigádnickú pozíciu preto predchádza pohovor. Práca na chate to nie je ráno kávička, potom si ísť zabehať alebo zaliezť a potom niečo porobiť. U nás sa pracuje na týždňovky, teda od stredy do stredy. Stále je presne dohodnuté, kto vstáva na raňajky a tí, čo nevstávajú na prípravu raňajok sa už musia o siedmej ráno zvŕtať v kuchyni. Keď začnú prichádzať hostia, človek sa už z kuchyne von nedostane a potom na sklonku dňa treba začať aj s upratovaním priestorov. Večer človek zvyčajne padne unavený do postele ako vrece zemiakov.

Lezieš od svojich 14 rokov a s lezeckým životom ako aj s režimom na mnohých chatách si pravdepodobne nadobro stotožnený. V čase tvojho narodenia boli tvoji rodičia chatári na Zamke, vtedajšej Nálepkovej chate. Vnímaš to nejako tak už odmalička, že máš na chatárčenie zdedený zmysel? Si s chatárčením stotožnený?

Je to presne to, čo si chcel robiť celý svoj život? Lezenie a chatárčenie ma priťahovalo odjakživa. Už odmalička som inklinoval k lezeniu, chcel som pracovať pre HZS, spravil som si medzinárodnú atestáciu horského vodcu a celý život som sníval o práci chatára a to sa mi aj splnilo.

Raz si sa vyjadril, že „si musíme všímať to, čo je dobré a zapamätať si to, k čomu nechceme klesnúť“. Inšpirovali ťa aj ľudia Himalájí alebo fungovanie niektorých alpských chát ako správne manažovať ľudí?

Áno. Človek si musí zovšadiaľ niečo doniesť. Ja som na základe návštevy viacerých alpských chát presne vedel, čo chcem a čo nechcem, lebo gro našej klientely tvoria Slovania. Veľa vecí, ktoré fungujú v zahraničí by mi tu doma na Brnčalke nefungovali. Nikdy som nechcel presadzovať systém, aby hostia na raňajky dostali 2 krajce betónového chleba, 3 kusy salámy a téglik džemu. Na chate nepoužívam žiadne chemické dochucovadlá a som dokonca aj odporcom polotovarov. Halušky si tu pripravujeme sami.

Čo sa ti predáva najviac?

Každá chata má svoj fun club. U nás sa najviac predávajú husté polievky (kapustnica, fazuľovica, guláš), sladké jedlá (palacinky, buchty) a nápoje (káva, čaj, pivo, alkohol, kofola). Platí pravidlo, že v lete sa predá menej pálenky a veľa piva a v zime naopak, veľa pálenky a málo piva.

Všímaš si, že sa správanie zákazníkov na tvojej chate s odstupom rokov nejako zmenilo?

V súčasnosti platí pravidlo, že do Tatier sa už ľudia nechodia duševne oživiť. Ľudia sa zabúdajú dole na parkovisku počas vystupovania z auta vypnúť a nechodia už do hôr hľadať to niečo krásne. A práve aj z toho dôvodu som nechal vyrezať a osadiť na chate anjela ako symbol prínosu dobra, aby ľudia oveľa viac vnímali tú pokoru, tú vyššiu moc.

Ako sa zvyčajne prejavuje to, že ľuďom prichádzajúcim do hôr chýba pokora?

Spomínam si na jednu veľmi ťažkú záchrannú akciu. Od heliportu sme doniesli do chaty pacienta. Nešli sme s ním do chaty niekde do izby, ale položili sme ho rovno na zem pred výdajné okienka. Začalo sa s resuscitáciou a asi po 15 minútach prišla nejaká pani s poznámkou, že „dokedy mienime pacienta oživovať, lebo že oni si chcú objednať”. Takže až do takýchto extrémov sú ľudia schopní dôjsť aj v horách. Určite by mali pri odbočovaní z hlavnej cesty na parkovisku prepnúť do iného módu a ísť do hôr hľadať niečo, čo obnoví ich šedivý mestský život, čo ich očistí a naplní novou energiou.

Tráviš väčšinu času v horách. Ako relaxuješ, ak nie si v horách?

Mojimi ambíciami a túžbami boli a stále sú Himaláje. Človek, ktorý žije naturálne, chce prirodzene vidieť celý svet. A potom je tu relax, keď sa tešíš do práce, lebo ja sa teším do práce a milujem to, čo robím. Potom chcem niekedy z tých špicatých kopcov ujsť aj do tých oblých kopcov. Niekam, kde má krajina úplne iný charakter.

Ja osobne milujem aj 3-dňové výlety po Slovensku. Ráno sa zobudím, pozriem si radar, či nebude pršať a „zdrhám“ napríklad na Južnú Moravu alebo na Považský Inovec. Tam som vždy nadšený úrovňou cyklotrás a prístupom ku priehradám. Zamiloval som si aj paddleboard, chodím na divokú vodu od 18 rokov a splavujem po Európe s nafukovacími packraftami (kajak, ktorý je nafukovací). Navštívil som Balkán, Škótsko a chystám sa objavovať Nórsko.

Ak by si mal poradiť svojmu druhému ja čo by malo urobiť v čase začiatkov podnikania ináč, čo by to bolo?

Chatu mám už 13 rokov. Bol som síce aj zamestnaný, no podnikám už od 90-teho roku. Všetko, čo zažiješ, ťa posilní a niekam v živote aj v podnikaní posunie. Svojmu druhému ja by som poradil nech nikdy necúva späť a nech ide za tým, po čom naozaj túži. Veľakrát som si povedal, že na toto nemám a len som rojkovsky sníval a nešiel som tvrdo za tým, čo som chcel. Svojmu druhému ja by som teda odkázal, aby bolo tvrdohlavejšie a necúvalo zo svojich snov, ale šlo ešte tvrdšie za nimi.